Krestanskemedia.sk

Dialóg – CIRKEV alebo ZDRUŽENIA?

Názov tejto besedy sme zvolili celkom zámerne tak trochu provokačný a nie porovnávajúci. Možno niekomu príde takým aj zloženie besedujú­ cich – bez odporcov občianskych združení. Veríme, že počas budúceho roka, keď sa budeme viac venovať zdrauženiam, sa stretneme so všet­ kými stranami. Pozvanie na dnešnú besedu prijali: Jeden z prvých iniciá­ torov vzniku občianskych združení na Slovensku MILAN ČÍČEL, jeden zo spoluzakladateľov účelového cirkevného zariadenia DANIEL LACO a spoluzakladateľ občianskeho združenia MAREK ROHÁČEK.
Milan, prvá otázka na teba… M. Číčel: …ako na najstaršieho…? …ani nie. Ako na prvého alebo jedného z prvých, čo zakladali veľmi krátko po Nežnej revolú­cii občianske združenie?
M. Číčel: Prvé občianske zdru­ženie sme založili s Danielom Rausom vo februári 1990, teda tri mesiace po revolúcii. Nazvali sme ho „D3“, ako symbol toho, že už konečne nežijeme v dvojrozmer­nom svete, ale môžeme sa prihlá­siť k tomu, že žijeme v trojrozmer­nom svete, ktorý má svoju telesnú, mentálnu a duchovnú dimenziu. Ďalším spoluzakladateľom tohto občianskeho združenia bol kazateľ František Ciesar.
Spomenieš si ešte na dôvod – prečo občianske združenie?
M. Číčel: To je otázka, ktorú si kla­diem doteraz. Odpoveď na ňu sa totiž stále prehlbuje. Načriem tro­chu do histórie. Od obdobia osvie­tenstva, teda už takmer tri storočia možno sledovať akési dve koľaje vo vnútri duchovného, teologic­kého (evanjelického) myslenia kresťanov. Jedna vetva sa prikloni­la k osvietensvu a z nej sa neskôr vyvinula, zvlášť v nemeckej evanje­lickej cirkvi, liberálna teológia. Ako reakcia na tento prúd sa vyvíjal prúd, ktorý zdôrazňoval spirituali­tu, osobnú zbožnosť a ktorý nadvä­zoval na počiatky pietistického hnutia. Práve na tomto základe na rozhraní 19. a 20. storočia vznikali rôzne evanjelikálne cirkvi. Zatiaľ, čo prvý smer hlásal, že posilňova­nie kresťanstva sa deje posilňova­ním inštitucionálnych nástrojov, prebudení kresťania hovorili, že každá zmena začína zvnútra, ľu­dia sa musia najskôr zmeniť, zme­niť svoj vzťah k Pánu Bohu skrze Krista a potom budú nasledovať aj ostatné zmeny. Táto dvojkoľajnosť sa v Európe prehlbovala a zdá sa, že vyvrcholila na konci 20. sto­ročia. Spomínané dva smery sa navzájom neinšpirovali, skôr nao­pak, postupom času sa vytváralo a prehlbovalo medzi nimi napätie. Samozrejme, tento vývoj neobišiel ani slovenské evanjelické prostre­ die. Vieme, že evanjelici vyhadzo­vali prebudených kresťanov zdru­žujúcich sa v spolku Modrý kríž z cirkvi. Tento zápas prebiehal na pozadí sekularizácie, ktorá zachvá­ tila Európu. A cirkev začínala strá­cať v spoločnosti pôdu pod noha­mi. To všetko navzájom súvisí a má to svoju dejinnú kontinuitu. Dnes sme v štádiu, keď sa veľmi rozširu­je názor: Pán Boh áno, cirkev nie. A mnohokrát je to tak, že keď sa chcú veriaci prezentovať v spoloč­nosti, musia hľadať nové formy svo­jej autentickej prítomnosti. Teda – musia slúžiť svojím skutočným osobným kresťanstvom a nestačí len inštitucionálna pozícia kresťan­ského spoločenstva v spoločnosti na to, aby boli kresťania rozpo­znateľní. A my sme sa po revolúcii 1989 ocitli v situácii, v ktorej mož­no bola prvá cirkev, keď prenikala do rímskej kultúry svojimi hodno­tami a svojou službou bez inštitu­cionálnej podpory. Ja osobne som presvedčený, že iba málo ľudí oslo­víme z pozície príslušnosti k cirk­vi len zvesťou evanjelia, ale že ich oslovíme službou. Preto vzniklo naše občianske združenie. Združe­nia môžu byť cirkevné i necirkev­né. Prvoradá je služba.
D. Laco: Každá komunita môže mať svoju neformálnu časť, teda vzťahy a činnosti, ktorými uskutoč­ňuje svoje poslanie. Kým nás je len niekoľko, necítime až tak potrebu formálnej štruktúry. Ak však naras­tieme do určitej veľkosti, kvôli efek­tívnosti potrebujeme organizačné vyjadrenie a definovanie pravidiel fungovania. To platí o cirkvi, aj o občianskych združeniach. Cirkev ako inštitúcia zabezpečovala mno­hé sociálne a vzdelávacie aktivity. Dnes niektoré z takýchto funkcií vykonávajú práve občianske zdru­ženia.

Tradícia sociálneho pôsobenia tu bola, presnejšie povedané, začiatkom 50. rokov ju do vte­dajšej Jednoty Českobratskej (dnes Cirkvi bratskej) priniesli členovia Modrého kríža. Zná­me sú aktivity v sociálnej ob­lasti sestier Royových a celého prebudeneckého hnutia v Sta­rej Turej, v Novohrade a inde. Takže nič nové, aj keď my sme to počas komunizmu nezaži­li.Zopakujem otázku trochu inak: Prečo vznikali po revolú­cii tieto aktivity ako občianske a nie ako cirkevné? 

M. Roháček: Pre mňa bolo kľú­čové jedno: Do roku 1989 sme žili akýmsi rozpolteným životom. Jeden svet bol ten, kde sme robili, zarábali a druhý svet, najmä veria­cich ľudí, bol svet, ktorý sme nazý­vali poslanie a ten existoval v inom, nepracovnom prostredí. Do práce sa chodilo zarábať na živobytie, ale skutočný život sa pre mnohých za­čínal potom. Pádom komunizmu sa zrazu vynorili možnosti, zrušiť duálne rozdelenie nášho života a, ako to spomenul Milan, začať realizovať istý druh nám blízkej teológie. Teda sceliť svoj život do akéhosi jedného prúdenia, kde už nemusí byť na jednej strane zabez­pečenie materiálneho života a na druhej strane život duchovný, du­chovná realizácia. Prišli možnosti pracovať a prácou napĺňať svoje poslanie. Inak povedané – začleniť svoje poslanie do bežného, každo­denného života. Myslím si, aspoň ja som to tak pochopil, že takto to Kristus myslel.
D. Laco: Zoberme si občianske združenie NÁVRAT, ktoré vedie Marek Roháček. Zaoberá sa návra­tom detí z detských domovov do rodín. Ale to je problematika, kto­rá ide naprieč všetkými cirkvami. Sú v nej zahrnutí aj ľudia, ktorí sa nehlásia k cirkvi. Na to, aby sme vykonávali takúto činnosť, nemusí­me byť z Cirkvi bratskej. Občianske združenie vlastne združuje ľudí, ktorí chcú riešiť určitý problém bez ohľadu na ich cirkevné, či necirkev­né pozadie. Občianske zduženie je možno preto lepšou formou, ako naplniť cieľ, dostať čo najviac detí do rodín, ako keby to robila samot­ná Cirkev bratská, alebo každá cir­kev sólo.

M. Číčel:
Áno, je to niekde tam. Ja považujem v tomto občianskom združení za najpodstatnejšie to, že napĺňa pôvodný Boží zámer, aby deti vyrastali v rodinnom prostredí. A presne to NÁVRAT robí – hľadá rodiny pre deti bez rodín. Teda pô­sobí tak, aby sa život dostával do súladu s pôvodným zámerom Bo­žím. To pokladám za významnej­ší aspekt pre existenciu takéhoto združenia, ako to, či je, alebo nie je združenie cirkevné.
M. Roháček: Keď v roku 1993 vznikla idea toho, čo sa dnes me­nuje NÁVRAT, tak sme spolu s Vla­dom Matejom a Slavojom Krúpom rozmýšľali a diskutovali niekoľko mesiacov o tom, či projekt, kto­rý sme mali na mysli založiť pod Cirkvou bratskou, alebo to spraviť ako civilné občianske združenie. Výsledkom týchto debát, ktoré sa viedli na podstatne širšej báze ako som spomenul bolo, že sme sa rozhodli založiť civilné občianske združenie.
Čo prevážilo, že ste sa takto rozhodli? 
M. Roháček: Videli sme obrovskú potrebu riešiť tento problém a to, či občianske, alebo cirkevné bola pre nás v konečnom dôsledku pri rozhodovaní len druhoradá a rela­tívne technická otázka. Vzniklo to na občianskej báze, ale fungujúce na kresťanských, biblických prin­cípoch. Hodnoty, ktoré sme vytvá­rali boli jednoznačne postavené na kresťanskej podstate. Dnes som veľmi spokojný s tým rozhodnutím a dnes by som to spravil rovna­ko. Máme určite oveľa väčší vplyv a rozsah činnosti, ako keby sme to založili ako cirkevnú organizáciu.
Takže všetky tie prvotné zdru­ženia, okrem školy, vznikali v 90. rokoch ako občianske. Dnes je situácia v treťom sek­tore iná, ale vtedy vlastne tretí sektor neexistoval. Tak prečo ste išli touto cestou?
M. Číčel: Vysvetlím to na jednom príklade. Zakladal som „D3“ v Ru­munsku. Je to ortodoxná krajina a evanjelikálne skupiny sú tam vní­mané ako sekty. A keď človek ne­chce v takom prostredí zatieňovať evanjeliovú zvesť tým, že je sektár, kde sa automaticky vytvárajú barié­ry odporu, je jediná cesta zaštítiť tú zvesť občianskym združením. „D3“ v Rumunsku prinieslo nesku­točné požehnanie do života tých ľudí, ktorí zo začiatku ani nevede­li, že celý princíp je postavený na biblických hodnotách. Objavovali to až neskôr, postupne sa s tým stotožňovali a prijímali to. A to čias­točne platí aj o našom prostredí. Ani v našej „všeobecnej kultúre“ príslušnosť k cirkvi nie je prednosť, aj u nás by to bol skôr nedostatok.
Daniel, ty si jeden zo zaklada­teľov Bilingválneho gymnázia, školy, ktorá je doteraz účelo­vým zariadením Cirkvi brat­skej. Opäť to „prečo“ ? 
D. Laco: Samozrejme, aj my sme riešili túto dilemu. Dokonca sa nás pýtali ľudia z vedenia cirkvi, či by nebolo lepšie, aby sme školu zria­dili ako občianske združenie. Na­ pokon sme sa rozhodli, že škola zostane účelovým zariadením cirk­vi. Asi najdôležitejším dôvodom bolo zázemie školy, ktoré predsta­vujú mnohí ľudia z Cirkvi bratskej v Bratislave a aj niektorí priatelia zo „širšieho okruhu okolo Cukrovej“, ako túto nejasne ohraničenú komu­nitu nazýva súčasný manažér školy Daniel Bútora.
M. Číčel: Skôr ako budeš pokračo­vať, ešte jednu poznámku: Cirkev bratská v druhej polovici minulého storočia vychovala, ak to tak mô­žem povedať, desiatky absolven­tov teologických fakúlt. Možno by sme boli veľmi sklamaní, keby sme poctivo začali skúmať, koľkí z nich zostali pracovať v cirkvi. Myslím si, že mnohí z nich pracujú v sekulár­nom prostredí. Myslím si, že odi­šli do sekulárneho prostredia nie preto, že by prestali veriť v Pána Boha, že by stratili vieru, dokon­ca o mnohých možno povedať, že ani nestratili vášeň pre to, aby niesli zvesť evanjelia iným ľuďom, naopak, odišli z cirkevného pro­ stredia práve preto, aby túto zvesť mohli slobodne niesť aj za hrani­cami cirkvi. A treba povedať, že ju statočne nesú.
Mám pocit, že v celej doterajšej debate sa porovnáva neporovna­teľné. Cirkev je viacej ako inštitu­cionálne zriadenie, viacej, ako pra­vidlá. A občianske združenie je len právny útvar. Keby sme cirkev brali veľmi úzko len ako inštitucionálny nástroj, potom môžeme cirkevné pôsobenie porovnávať s občian­skym združením.
D. Laco: Je to v podstate tak tro­chu rovnaké. Aj občianske zdru­ženie má svoj zámer, svoju ideu a má inštitucionálnu podobu. Po­dobne ako cirkev. Aj tá má ideu a inštitucionálnu štruktúru, ktorá by ju mala podporovať.
No, neviem, či je to možné cel­kom dávať na jednu úroveň. Cirkevné účelové zariade­nie zriaďuje cirkev a priamo ovplyvňuje jeho chod. Občian­ske združenie, aj keď s kres­ťanským zámerom môže, ale nemusí sa ho držať. Nestojím ani na jednej strane, ale rád by som bol, keby sme si to vyjas­nili. Nie je v tom dosť podstat­ný rozdiel?
M. Číčel: Ak je to tak, ako sme si to povedali, že cirkev je viac, ako len inštitúcia, tak rozpor, na ktorý poukazuješ, neexistuje. Treba po­rovnávať idey cirkvi s ideami ob­čianskeho združenia a inštitúcie cirkvi s inštitúciami občianskych združení.
M. Roháček: Ak niekto vníma cir­kev ako zbor, tak človek, ktorý pô­sobí v občianskom združení môže byť problém, lebo nepôsobí pria­mo v cirkvi, nevenuje svoju ener­giu zboru. Ale ak berieme cirkev v širšom ponímaní, tak občianske združenie len rozvíja v konkrétnej podobe jej idey.
M. Číčel: A to, či niekto pôsobí tu, alebo tam, je len otázka osobného povolania…
M. Roháček: …v danom čase… lebo niekto môže pôsobiť istý čas v cirkevnom prostredí priamo a neskôr v občianskom a naopak…
Prešiel som naše zbory. V mno­hých sme o súžití zborov a ob­čianskych združení, či cirkevných účelových zariadení hovorili. Nebol zriedkavý ná­zor, že občianske združenia odvádzajú ľudí od práce, ktorú potrebuje robiť cirkev. Zazne­li aj otázky: Načo občianske združenia, keď nemá kto robiť v cirkvi? Určite ste sa s týmito názormi stretli aj vy.
Ja ich nestaviam do proti­kladu. Len ma zaujíma, prečo, povedzme, škola zostala účelo­vým zariadením cirkvi a iné činnosti sa realizujú formou občianskeho združenia? 
M. Číčel: Odpoveď je jednoduchá – keď zámer presahuje potreby spoločenstva, tak treba založiť úče­lové zariadenie. Napríklad, starost­livosť o odkázaných dôchodcov presahuje vlastné potreby duchov­ného spoločenstva preto je rozum­né založiť združenie (Betánia). Alebo, všeobecné vzdelávanie detí taktiež presahuje vlastné potreby spoločenstva, preto je rozumné mať za týmto účelom občianske združenie.
D. Laco: Ale otázka je stále, pre­ čo jedno je tak a iné inak. Rozu­miem jej a viem, že sú hlasy, ktoré si spomínal. Ja si myslím, že to je aspoň čiastočne aj z historických dôvodov. Keď sme zakladali školu na Slovensku, kde (okrem obdo­bia komunizmu) existuje tradícia cirkevných škôl, tak to bolo jed­noduchšie. Postavenie cirkevných škôl je u nás stále o niečo silnejšie v porovnaní so súkromnými škola­mi. Ale celkom pokojne sa to dalo spraviť aj inak. Zaujímavé bolo, že keď sme školu registrovali, tak nám povedali, že by sa to malo menovať Cirkevné bilingválne gymnázium. Keď som sa spýtal, prečo, poveda­li: No, aby bolo jasné o akú školu ide. Ale my sme to nechceli, a tak sme to dali bez prívlastku „cirkev­né“. Z jednoduchého dôvodu: väč­šina ľudí, ktorí dajú deti k nám do školy nie je z užšieho kresťanského prostredia a my sme nechceli, aby školu už jej názov vytesňoval do určitej, pre mnohých neprijateľnej schémy. Aj keď zriaďovateľom je cirkev, ale navonok škola vystupu­je ako otvorená pre všetkých a ta­kou aj je.
M. Roháček: Hovoril som, že sme o tom dlho diskutovali. U mňa asi rozhodlo to, že je pre mňa zaují­mavé pôsobiť v „šedej zóne“ (Ter­mín T. Halíka). Teda v zóne, kto­rá je medzi cirkvou a tzv. svetom, lebo hranicu medzi cirkvou a sve­tom nevnímam ako ostrú hranu, ale vnímam ju ako prienik dvoch priestorov. Tam som chcel pôsobiť, vnímať to, čo sa deje v cirkvi a pô­sobiť mimo nej. To je dialóg, ktorý ma veľmi zaujíma. Chcel som, aby sme boli otvorení, aby sme boli v tom prienikovom priestore. Keď sme si zmapovali situáciu s tým, že chceme byť otvorení pre klientov „bezhranične“, tak nám vyšlo jas­ne, že musíme byť mimo cirkvi.
D. Laco: Rovnako je to, aj keď ro­bíme letné pobyty. Nerobíme ich pod značkou cirkvi, ale pod znač­kou občianskeho združenia „D3“. Neutrálna pôda je prijateľnejšia aj pre ľudí z iných cirkví, alebo bez príslušnosti k cirkvi, nemajú pocit, že by sa museli nejako vyhraňovať.
M. Číčel: Ale prečo je to tak? Prečo je to tak, že ľudia sú radšej, keď sa nemusia vyhraňovať?
D. Laco: Lebo to nie sú ľudia z Cirkvi bratskej. Sú to kamaráti, ktorí majú tie isté ciele, združujú sa spolu s nami na základe týchto cieľov, ale nie sú z našej denomi­nácie.
M. Číčel: Dokonca sú to členovia iných cirkví, ale keby sa ich vlastné cirkvi nejako viac vyhraňovali, tak nepôjdu ani tam. No, ale opäť sa pýtam – prečo je to tak, že rodičia dávajú deti do týchto našich škôl. A hneď si aj odpoviem – je síce cirkevná, ale je oveľa otvorenejšia, ako iné denominačné školy. A to je to, na čo som chcel poukázať. My sme sa na konci 20. storočia ocit­li v situácii, kde aj ľudia dedične zviazaní s nejakou cirkvou viac inklinujú k tým, ktorí reprezentujú evanjeliové hodnoty, ale nie sú de­nominačne vyhranení.
Čo je pre vás dôležité pri vy­tváraní tímov, ktoré vedú vaše aktivity. 
D: Laco: Denominácia určite nie. Prvým riaditeľom nášho gymná­zia bol katolícky teológ. Neskôr to bola riaditeľka a teraz riaditeľ, oba­ja z Cirkvi bratskej, to ale nebolo rozhodujúce. Najdôležitejšie bolo, že všetci boli ochotní a schopní v danom období čo najviac po­sunúť školu smerom k jej vízii. Ani prijímanie učiteľov školy sa nedeje na základe denominačnej prísluš­nosti, ale podľa toho, akú kvalitu môžu do školy priniesť.
M. Roháček: Najdôležitejšie je, či sú otvorení stotožniť sa s tými hodnotami, ktoré vytvárame. Či sú poctiví a otvorení pre dialóg – odborný, ľudský, duchovný. Mám kolegov, ktorí sa hlásia k ateizmu, ale vyznávajú hodnoty, ktoré má naša organizácia. A ja tam zažívam premeny. Ľudia sa vyvíjajú a keď sú naozaj otvorení, tak sú otvorení aj pre diskusie o Pánu Bohu. Pre mňa je povzbudzujúce, keď naši klienti, ktorí absolvujú sadu našich služieb, prečítajú si naše texty na webe a povedia – za tým je niečo viac.
D. Laco: U nás je v podstate to isté. Nemohol by tam asi učiť niekto, kto je proti poslaniu tejto školy, a tým je vychovávať v duchu biblických kresťanských hodnôt. Veľmi často sa stáva, že ľudia, ktorí sa nehlásia k žiadnej cirkvi, viac napomáhajú pri výchove ku kresťanským hod­notám, ako tí, čo sa k nejakej cirkvi hlásia.
M. Roháček: Presne tak. Neraz človek tvrdí, že je kresťan, ale jeho odborné pôsobenie je nepoctivé, nerastúce, je podľa mňa niekedy ďalej od Pána Boha, ako ten, čo povie, že neverí v Boha, ale v sku­ točnosti je otvorený diskutovať, rozmýšľať, je pokorný a ochotný vnímať potreby iných.
Aká je pri občianskych združe­niach s kresťanským zámerom záruka, že sa neodkloní od svojho pôvodného zámeru?

D. Laco:
Nemyslím si, že istota, že sa aktivita neodkloní je väčšia v cir­kevnom zariadení ako v občian­skom. Stojí a padá to iba na ľuďoch, ktorí to vedú.
M. Číčel: Isteže, v občianskych združeniach nemôže cirkev zasiah­nuť a „umravniť“ smerovanie. Nemá priamo kontrolu nad tým, čo sa deje. Ale to môže byť rovnako dob­ré, ako zlé. V histórii neboli zásahy cirkvi vždy v harmónii s Božím zá­merom, ako sa po čase ukázalo. Ja si myslím, že keby cirkev chcela nie mať moc, ale vplyv, tak by sa mala starať inými ako inštitucionálnymi prostriedkami o to, aby chod uda­lostí ovplyvňovala. Malo by to byť niečo iné, ako vymeniť riaditeľa, teda z pozície moci.
“Občianske združenia sa·tu vnímajú ako evanjelizačný front.·Združenia sú miestom, kde sa Boh·dotýka a preniká do spoločnosti.·Zbor občianskymi aktivistami ne­stráca, ale získava. V Bratislavskom·zbore sa šírenie evanjelia nevníma·počtom založených zborových sta­níc, ale novými občianskymi zdru­ženiami.”      M. Číčel
D. Laco: Ide o pozičnú autoritu a prirodzenú autoritu, v našom prípade, povedzme, zriaďovateľa. Napríklad v Toyote majú zásadu pri výcviku manažérov, že skôr, ako ich postavia do funkcie, musia riadiť projekt, bez toho, aby mali nadradenú funkčnú pozíciu. Musia riadiť len na základe prirodzenej autority. Tak aj občianske združe­nia musia presvedčiť spoločnosť svojou prirodzenou autoritou. Veď mnohé občianske združenia sú profesne také zdatné, že ich využí­vajú aj cirkvi.
Tretí sektor, cirkevný, či ne­cirkevný žije zo sponzorstva, prípadne z nejakých grantov. Stretli ste sa v praxi s tým, že skôr dostane podporu občian­ske združenie ako cirkevné za­ riadenie? 
Všetci traja: To je celkom bežné.
M. Číčel: A to je to, čo som spome­nul na začiatku. Naši predkovia za ostatných tristo rokov posunuli po­ stavenie cirkvi v spoločnosti takým spôsobom, že dnes sekulárne or­ganizácie nebudú podporovať cir­kevné aktivity. Pre mnohých dnes z nejakých dôvodov cirkev nie je zárukou, garanciou. Ja si myslím, že v celoeurópskom meradle dnes musí cirkev prejsť zásadnou zme­nou od pozičného vplyvu na ľudí do pozície funkčného služobníka. Tak, ako to bolo v prvej cirkvi. Bez akýchkoľvek cirkevných inštitúcií reprezentovali hodnoty, ktoré boli atraktívne pre tých, čo neboli kres­ťanmi. Chcem ešte poukázať na to, že to, čo prežívame my v bratislav­skom zbore je naozaj výnimočné. Zborové prostredie podporuje tieto občianske satelity, vníma ich, ovplyvňuje. Nie pozične – mož­nosťou výmeny funkcionárov, vní­ma ich nie ako tých, čo odťahujú ľudí od cirkevnej práce, ale ako tých, ktorí privádzajú ľudí do spo­ločenstva. Občianske združenia sa tu vnímajú ako evanjelizačný front. Združenia sú miestom, kde sa Boh dotýka a preniká do spoločnosti. Zbor občianskymi aktivistami ne­ stráca, ale získava. V Bratislavskom zbore sa šírenie evanjelia nevníma počtom založených zborových sta­ níc, ale novými občianskymi zdru­ženiami.

D. Laco: Katolícka cirkev má svo­ je rády – mnohé z nich sú veľmi úzko špecializované. Sú ľudia, ktorí zasvätia svoj život tomu, že učia na školách, sú sestričky v nemocni­ciach, sú ľudia, ktorí sa modlia. U nás nič také neexistuje. Obči­anske združenia, vedené ľuďmi z cirkvi sú náznakom takejto špe­cializácie v službe smerom von z cirkvi.M. Roháček: Ešte sa vrátim k tomu dodržaniu pôvodných zámerov občianskych združení, alebo to, či sa cirkev má, alebo nemá báť obči­anskych združení. Pre mňa je dôle­žitá otázka kvality služby. Aby sme na individuálnej úrovni vnímali, kde ktorý človek, v ktorom čase je na čo nastavený. Či pracovať pri­amo v zbore, alebo mimo zboru, a aby ten čo chce pracovať v civil­nom prostredí, ktoré je formálne zastrešené občianskou štruktúrou, aby taký človek pracoval naplno a rešpektoval toho, čo naplno pra­cuje v zbore. A naopak – ten, kto cíti povolanie pracovať v zbore, aby to robil naplno a rešpektoval a kooperoval s tým, čo pracuje mimo zboru.

M. Číčel: Cirkev by mala vnímať občianske združenia ako svoj evan­jelizačný front. Obidve strany by sa mali navzájom podporovať a nie zápasiť a stáť proti sebe. A ešte sa chcem vrátiť k histórii: v roku 1000 mala cirkev iné poslanie a posta­venie v spoločnosti, ako v roku 2000. Po Osvienčime a komunis­tických gulagoch sa cirkev musí vrátiť k tomu, aby v spoločnosti pô­sobila svojím služobným duchom. To je viac, ako iba kázať.
M. Roháček: A na to potrebuje ob­čianske združenia.
D. Laco: Podstatné je, aby lídri, tak zboroví, ako aj tí z občianskych združení spolu komunikovali a ťa­hali jedným smerom. Keď sa zač­nú, povedzme, naťahovať o ľudí, keď nedokážu skoordinovať čin­nosti, tak potom môžu pociťovať nedostatok ľudí na zborovú prácu. Ale keď sa ťahá za jeden povraz, musí to byť na prospech zboru i občianskemu združeniu. Našou skúsenosťou je, že aktivity občian­skych združení a práca v zbore sa navzájom posilňujú. Ak z nejakých dôvodov vznikne pocit, že obči­anske združenia odčerpávajú časť ľudí pre prácu v zbore, je to možno na inú debatu.
Presne tak. Na tomto mieste dneš­nú, dalo by sa povedať úvodnú besedu na tému občianske zdru­ženia a cirkev ukončíme. Tento vzťah má, samozrejme, množstvo odtieňov, ktoré sa zrejme ukážu až v konkrétnej situácii. Možno nie so všetkým, čo bolo povedané, súhlasíte. Privítame vaše názory, lebo v budúcom roku by sme radi navštívili a predstavili občianske združenia, ktoré vznikli alebo ich založili veriaci z Cirkvi bratskej a rovnako sme otvorení hovoriť aj o problémoch, ktoré možno vzni­kom občianskych združení do zbo­rov prišli.
Besedu viedol BOHUSLAV PIATKO