Krestanskemedia.sk

Rozhovor s Ivanom Panenkom – Ako sa stať nepriateľom štátu, zberateľom exlibrisov a hľadajúcim Boha

Rozhovor s meteorológom, zberateľom exlibrisov a vydavateľom Ivanom Panenkom pripravil B. Piatko.

Narodil sa 10. 5. 1934 v Senici nad Myjavou. Štúdium meteorológie dokončil na Vojenskej technickej akadémii ako promovaný fyzik (1958). Stal sa príslušníkom vojenského letectva a v roku 1959 ho prevelili do Prahy, na Hlavné poveternostné ústredie, ktoré mapovalo poveternostnú situáciu pre potreby vojenského (ale aj civilného) letectva od časti Atlantiku až za Ural, s prognózami pre celé územie vtedajšej ČSSR. Pri neskorších reorganizáciách letectva bol, asi aj vďaka vysokoškolskému diplomu, menovaný za náčelníka novovytvoreného Hlavného poveternostného ústredia v Prahe (1961). Po roku 1968 ho vylúčili zo strany a prepustili z armády. Vrátil sa do Bratislavy, kde pôsobil v SHMÚ ako meteorológ. Po revolúcii sa v roku 1990 stáva námestníkom riaditeľa SHMÚ pre meteorológiu, v rokoch 1990–1993 pôsobí ako predseda slovenskej meteorologickej spoločnosti pri SAV a potom sa už venuje svojim kultúrnym zá- ľubám. Organizuje výstavy Trienále ExLibris v Bratislave, v Rakúsku, neskôr aj v Japonsku a USA. Vo svojom vydavateľstve Ex Tempore vydáva bibliofílie a nízkonákladové publikácie. V súčasnosti žije v Bratislave ako dôchodca. S man- želkou Maňkou majú dve deti, vnučku a dvoch vnukov.

V archívoch ŠTB si vedený ako nepriateľská a neskôr ako sledovaná osoba, bez cestovného pasu so zákazom publikovať. Ako sa stane z meteorológa nepriateľ štátu?

Vo funkcii náčelníka Hlavného poveternostného ústredia v Prahe ma zastihol 68. rok – pamätný rok politického uvoľnenia a vzápätí vo­jenskej okupácie Československa. No stále bolo vo mne akési „kultúr­ne pnutie“. Od začiatku stredoškol­ských štúdií som mal veľkú záľubu v kultúrnej sfére, s citovými prežitkami. Franz Werfel tomu hovoril, že človek je „mäkko zrodený“. Tak­ že, ja som bol takto mäkko založe­ný. Nebol som tvrdý drsný chlap. NOMEN OMEN.

Ako sa to spája s tvojím pôsobením v armáde? Veď vojaci sú, alebo by mali byť, tvrdí chlapi.

No, veď to. Do armády ma akosi za­viali moje iné záujmy – láska k prí­rode, túžba poznať, čo a ako sa okolo nás deje, ako sa dá predvídať, čo sa diať bude. Vojaci sa zväčša veľ­mi nezaujímajú o dianie vo svete kultúry. Vo mne sa to akosi stretlo. Musím povedať, že ja som nikdy nebol vojak na strieľanie. Armáda však v tých časoch poskytovala v mojom odbore naozaj obrovské špičkové zázemie a možnosti. No v tom čase sa už v Československu začali hýbať veci – po rokoch tvr­dého diktátu prichádzalo uvoľne­nie a verejne sa to prejavilo práve v kultúrnej obci. Dnes už historický zjazd spisovateľov, na ktorom vy­stúpili Kohout, Havel a mnohí ďalší s požiadavkami, o ktorých sme ani nesnívali. A to všetko som doslova hltal a rozprával som o tom aj svo­jim kolegom.

Bol si v komunistickej strane?

Za kandidáta ma vybrali ešte na reálnom gymnáziu. A ja som s tým nemal problém. Každému a všet­kému, čo sa hovorilo, som naivne veril. Myšlienky slobody, o ktorej sa, dnes už viem, že zvrátene, hovo­rilo, myšlienky sociálnej rovnosti, spoločného bohatstva… to všetko mi bolo blízke a nadchýnalo ma to. Čo som ja vedel o prenasledovaní, väzeniach, popravách… A keď som už vedel, že aj Nezval, Aragon a iní svetoví spisovatelia sú v tejto stra­ne, tak prečo by som nemal byť aj ja? Bolo to krátko po vojne… po vyhranej vojne nad fašistami, bohatým sme „vzali“ bohatstvo a „rozde­lili“ medzi všetkých. Darmo je, keď má človek okolo dvadsiatky, musí mať ľavicové zmýšľanie o spravod­livosti a rovnosti pre všetkých. Ne­skôr, bolo to ešte na strednej škole, som však uvidel okolo seba strach. Strach v očiach, v správaní mojich učiteľov. Oni sa báli okolia, báli sa o svoje miesta, báli sa hovoriť, čo si myslia. Boli „nadšení“ stranícky­mi školeniami, ktoré mne nedávali nič. Nerozumel som tomu, lebo to boli ľudia vzdelaní, rozhľadení, vy­chovávaní ešte za Prvej republiky, pred vojnou. Ja som otvorene po­vedal, že mi školenia nič nedávajú. Až si ma zavolal riaditeľ a povedal mi, že tak hovoriť nesmiem. Hovo­ril, že mne sa síce nemôže nič stať, ale vraj ak oni nebudú tak hovoriť, nebudú môcť učiť. Vtedy sa mi za­čali otvárať oči. Vtedy som sa prvý raz stretol s tým, že ľudia iné hovo­ria a iné si myslia. Jeden pán farár povedal: Keby moja krv zachráni­la komunistu, dám mu aj liter, ale svoju dušu im nedám. To bolo už v čase, keď som bol v strane, ale už som si jasne uvedomoval, že dušu im nedám. Tú nezískali nikdy.

Takže – ako si sa stal nepriateľom štátu?

Ja som stroskotal na tom, že som podpísal Dvetisíc slov. (Pozn. red.: Manifest Dvetisíc slov vyzýval k občianskej angažovanosti, varoval pred stále silným dogmatickým krídlom v komunistickej strane a  priamo upozorňoval na reálnu hrozbu vojenskej intervencie.Vy­šiel v júni 1968, autorom bol L.Vaculík.) Vaculík mi hovoril z duše. A neskôr sa ukázalo, keď už tu boli okupačné tanky, že to bol vlastne zločin, pripojiť sa k týmto názorom. Pri obsadení republiky armáda za­ ujala stanovisko, že keď nemôže­ me bojovať, nebude ani slúžiť. Do mojej kompetencie vtedy spadala aj jedna menšia vojenská mete­ orologická stanica pri mestečku Jince. Slúžili tam asi piati chlapci a keď nás začali vojská Varšavskej zmluvy obsadzovať, prestali títo vo­ jaci, inak veľkí loptoši, dávať infor­ mácie o meteorologickej situácii pre letectvo. Treba povedať, že to boli pomerne dôležité informácie a neraz v minulosti sa stalo, že keď spadlo nejaké lietadlo, obviňovali z toho práve meteorológov, že ne­ dodali presné informácie o pove­ ternostných podmienkach a letci sa nemali podľa čoho orientovať. Keď som sa asi dva týždne po zača­ tí okupácie išiel za nimi pozrieť, či vôbec žijú – našiel som ich tam za­ barikádovaných… A v denníku z 21. augusta som našiel taký vlastenec­ký zápis, že mi až vošli slzy do očí. Už bolo jasné, ako sa situácia bude vyvíjať, tak som im nariadil denník zničiť a nahradiť ho novým. No chlapci sa tým netajili. A keď prišiel do armády čas previerok, prirátali mi okrem iného, aj toto.

Hovoríš „okrem iného“. Čo sa ešte dalo v armáde vtedy robiť?

No, napríklad – mojím služobným veliteľským vozidlom sa rozváža­li protiokupačné letáky… a mno­ho ďalších drobností, ktoré v tom čase robilo tisíce ľudí na rôznych miestach republiky. Nepovažujem sa za hrdinu, bol som len jeden z mnohých, ktorí takto proti oku­pácii protestovali. Situácia sa veľmi rýchlo zvrtla, prišla tzv. normalizácia a bol som, tak ako tisíce iných, odvolaný zo všetkých funkcií. Vte­dy bolo odvolané prakticky celé velenie armády. Krátko na to ma úplne vyhodili z armády, zo stra­ny a zo všetkého, kde som kedy pôsobil, lebo som „stratil triedne cítenie“. Pochádzal som z robot­níckej rodiny a robotnícku triedu som, vraj, svojím „intelektuálnym“ konaním zradil. A ten záznam, ktorý si spomenul na začiatku, sa vliekol so mnou, predo mnou, za mnou až do prevratu v 89. roku. Až potom som sa dozvedel, že som bol na tzv. zozname „Norbert“, na ktorom boli zvlášť nebezpeční ľu­dia, zväčša príslušníci armády, pre­dovšetkým dôstojníci, pre ktorých sa pripravoval internačný tábor pri obci Svařec v ČR.

Stal si sa teda človekom druhej kategórie, pre armádu neprijateľným. Ale v civile si sa asi mohol venovať profesii?

To áno. Vrátili sme sa do Bratislavy a mnoho ľudí si po rokoch na nás spomenulo a keď videli, v akej sme situácii, mnohí nám až neskutočne pomáhali nájsť si miesto v nových podmienkach v novom živote. Nastúpil som do SHMÚ. Následky som však neniesol len ja, ale celá rodina. Syn nemohol ísť študovať vysnívanú dramaturgiu na VŠMU, ale na stavebnú fakultu ho prijali. Neboli to ľahké roky a nemyslím si, že sa treba k nim príliš často vracať. Len – neslobodno na ne zabudnúť.

Prišiel 89. rok, bol si zrejme rehabilitovaný a čo? Mohol si sa vrátiť do armády, do istoty štátnej služby?

Mnohí sa vrátili. Áno, rehabilitovali ma, skončil som službu ako major letectva, po revolúcii som bol po­výšený na plukovníka v. v., dalo sa. Ale ja som si nevedel predstaviť, že budem zrazu žiť opäť v uniforme. Nech bolo počas tých 20 rokov ako bolo, bol som sám sebe pánom. A na to si človek zvykne. Mal som dosť času venovať sa tej druhej svojej záľube – kultúre. Získal som mnoho známych a priateľov z kruhov výtvarníkov, spisovateľov… a z tohto slobodného prostredia by som mal ísť opäť do uniformy? Ani som dlho nerozmýšľal a bolo vyriešené. Nenechal som sa druhý­ krát zverbovať.

Bol si dobrým študentom, dobrým vojakom, dobrým meteorológom, dobrým nepriateľom štátu, až sa z teba stal vydavateľ a zberateľ umeleckých diel – predovšetkým exlibrisov svetoznámeho výtvarníka a ilustrátora Albína Brunovského (ex libris = obrázok z knihy označujúci vlastníka, niekedy aj špeciálna grafika), takže, asi tiež dobrý…?

Už som spomínal, že som vlastne celý život prežíval isté napätie medzi profesiou a mojimi kultúr­nymi záujmami. A teraz sa otvoril priestor na aktívnejšie pôsobenie v tej druhej oblasti. Vyzerá to tro­chu trápne, že „dobrý“, neviem, či som takým bol, ale fakt je ten, že už od malička som bol vedený k tomu, že keď dačo robím, mám to robiť naplno a dobre. Nepoznal som inú cestu, nech som sa pustil do čohokoľvek. Všetko naplno, akoby to bolo naposledy. Chcel som študovať literárnu vedu a slo­venčinu. Keď sa ma otec v čase roz­hodovania spýtal, čo chcem v živo­te robiť a ja som mu povedal, že sa chcem venovať literatúre, stuhli mu rysy – a to chceš chodiť s holým…., ako ten Novomeský. (Básnik Laco Novomeský tiež po­chádza zo Senice a ako známy ľavičiar opustil svoje učiteľské po­ volanie a stal sa redaktorom no­vín  Pravda chudoby. A takým ako noviny aj bol.) V maturitnom roku som bol členom školského výboru ČSM (mládežnícka  organizácia  v  ČSSR) a prišla úloha propagovať vstup na vojenské vysoké školy. A my, členovia výboru, sme si pove­dali, že pôjdeme príkladom. Prihlá­sili sme sa a napokon sa ukázalo, že iba ja som bol naivný vidiečan, lebo som považoval za neseriózne podviesť ostatných. A tak som išiel príkladom – sám. A touto cestou som putoval, ako som najlepšie vedel, takmer pol storočia. Získal som exaktné vzdelanie, ale nikdy som kontakt s umením nestratil. Až ma život vtiahol pomerne hlbo­ko do vzťahu, ktorý veľmi výrazne ovplyvnil môj osud.

Ako si sa dostal do takého úzkeho vzťahu s Albínom Brunovským, lebo to máš zrejme na mysli?

Prišlo to nečakane a nabralo úpl­ne raketovú rýchlosť. Z Prahy som si doniesol niekoľko grafických listov – veduty pražských historic­kých stavieb. Boli to oceľorytiny autora Jiřího Švengsbíra, až neskôr som sa dozvedel, že to bol známy rytec známok, a tiež som sa dozve­del, že robí aj exlibrisy. Vtedy som ani netušil, že sa také niečo zbiera, hoci som vedel, že si to vlastníci vlepujú do kníh, ale že je to vážne a hodnotné umenie, to som neve­del. Začal som sa tomu trochu ve­novať – no trochu, ako pri všetkom – trochu naplno. Vstúpil som do Spoločnosti zberateľov, ktorí sa ve­novali zbieraniu exlibrisov, ale keď som povedal, že by som chcel nie­čo od Albína Brunovského (vedel som už, že ich robí), povedali mi, že ten sa „pohybuje v iných výškach“ a pre nich je nedostihnuteľný. Ne­dalo mi to, a tak som mu napísal, či by mi nejaký nespravil. Vedel som, že obraz od neho si v živote nebudem môcť dovoliť, ale na ten exlibris by som mal. Známi mi síce povedali, že mi ani neodpovie, ale ja som si povedal: A čo, keď… Asi pol roka nič. Súčasne som písal aj Otovi Janečkovi, českému výtvarní­kovi, ktorý mi odpovedal do dvoch týždňov, aby som sa kedykoľvek zastavil, keď budem v Prahe a vlo­žil mi do listu štyri drobné obráz­ky na ručnom papieri. A tak som si pomyslel – to je v Čechách iná kul­túra. Po dvoch týždňoch odpoveď s pozvánkou a malým darčekom a tento za rohom, v Bratislave sa ani neozve. A zrazu cez Vianočné sviatky, bolo to tuším na Štefana, telefón. Zodvihol som a ozvalo sa: „Brunovský. Nenapísal som, ale spravil som vám exlibris, môžete si ho prísť zobrať.“ „A kedy?“, hovorím prekvapený. „Bývate neďaleko, môžete aj hneď“. A tak som išiel. Dokončieval novoročenky, pomo­hol som mu ich pobaliť a zaniesť na stanicu na poštu, porozprávali sme sa. Doniesol som aj fľašu vína a kvety pre manželku. Tie len tak dakde položil, lebo nebola doma, pozrel si fľašu: „Dobrá značka, ale na budúce už nič nenoste.“ Po chví­li mi došlo, že asi hovorí, alebo pri­ najmenšom naznačuje, že sa ešte stretneme. A tak sa stalo. Stretávali sme sa, zo začiatku len občas, po­ tom stále častejšie, presedel som v jeho ateliéri hodiny, dakedy ro­bil, dakedy sme sa rozprávali, lebo sme čítali rovnaké knihy, sem­tam som čo­to pomohol… Vyvinulo sa z toho jedno úžasné priateľstvo. Strávili sme spolu hodiny a dni na rôznych cestách, besedách, v jeho ateliéri, na rôznych podujatiach. Naučil ma techniku tlače a tak som mu pomáhal tlačiť mnohé grafické listy, to sme boli spolu celé dni, tla­čil som už potom aj sám exlibrisy, novoročenky… Keď robil návrh na bankovky, tak som bol aj doručova­teľom, lebo sa bál, že sa to cestou na ministerstvo do Prahy stratí. Je­den náš spoločný známy, historik Vojtech Čelko, náš vzťah definoval takto: Brunovský–Panenka=GÉ­ NIUS–INTIMUS. Ja som bol jeho intímnym priateľom. A diskrétnym. Nikdy som nevyniesol medzi iných nič, čo malo zostať medzi nami. Mnohí ma nahovárali, aby som to napísal a vydal. Ale prečo by som mal po jeho smrti porušiť mlčanli­vosť, na ktorú sa spoliehal po celý život? Ešte musím povedať, že som so zbierkou Brunovského exlibri­sov pochodil veľký kus sveta, pre­tože galéria a výstavné siene mali a majú o ne veľký záujem.

Čo ťa doviedlo k vydavateľskej činnosti?

Neviem, či sa ti to dakedy stalo. Ja som človek, ktorý je šťastný, keď vidí Kriváň či Grand Canyon, ale­bo nejaké iné zaujímavé miesto a je tam sám, bez manželky, rodiny, priateľov. Ale zároveň som nešťast­ný, že tam nie sú, že neprežívajú so mnou moje šťastie. A ja som po takomto zážitku vždy cítil potre­bu nenechávať si to len pre seba. Aspoň to vyrozprávať, ukázať fot­ky. Atelier Albína Brunovského bol križovatkou ľudí všetkého druhu – spisovatelia, lekári, vedci, výtvarníci, ale aj „fízli“. Samo­zrejme, nechýbal ani Ľubo Feldek, s ktorým vydali niekoľko kníh. Fel­dek preložil Cyrana z Bergeracu a ne­bolo dosť peňazí na jeho vydanie. Dačo dostal z Fran­cúzskeho inštitútu, dačo som zohnal v Senici od rodákov ja. Mimochodom, aj Žilinec Feldek strá­vil detské roky v Se­nici. A tak sme toho Cyrana vydali. Neskôr ma nahovo­ril, aby som si otvoril vydavateľskú živnosť, bol som už na dôchodku, tak som sa do toho pustil. Ale, nie vo veľkom, venoval som sa skôr ta­kým fajnšmekerským bibliofíliám. Aj to len z času na čas, takže som nebol žiaden vydavateľ v pravom slova zmysle, ale splnil som si ďalší zo svojich snov. Je veľa ľudí, ktorí veľa chcú, ale nespravia nič. Len snívať nestačí. Len napĺňanie snov hýbe človekom dopredu. Kdesi je napísané – ak sa chceš niekam do­ stať, vstaň a choď…

Keby si mal porovnať 20 rokov v „tábore nepriateľa štátu“ s 20 rokmi, ktoré si prežil ako rehabilitovaný v slobodnom štáte, čo by si povedal?

Nám starším by som povedal: Mno­hí máte veľmi krátku pamäť. Je pre mňa nepredstaviteľné, že svet hod­ nôt sa mnohým scvrkol na svet „s“ alebo „bez“ peňazí. Akoby nič iné neexistovalo, len porovnávať ceny z pred 30 rokov s dnešnými. Ja som slobodnejší, a to stačí. Mám kama ráta na Záhorí. Ten si žije tiež spo­kojne, tvrdí, že mu netreba ani pas, ani eurá – a to mu stačí. Voľakedy sa na dedine hovorilo, keď nebolo teplej vody na častejšie umývanie, že „má špinu zažratú pod kožou“. A mnohí z nás majú socializmus takto pod kožou zažratý dodnes. Ale ani dnešný nie je svet ideálny. Súčasnosť charakterizuje nedočka­vosť, netrpezlivosť a nervozita z neúprosnej pravdy, že človek nemôže mať všetko, čo by chcel. Všetko naše smerovanie musí demaskovať farizej­ské a pokrytecké správanie. Smero­vanie k harmónii zhromaždenia je snaha byť pokorný. Nadbytok nezna­mená bohatstvo a kto sa vie rado­vať zo života, nie je chudobný.

Ako si sa dostal k Cirkvi bratskej a Bohu?

Znovu musím trochu načrieť do mi­ nulosti. Ako chlapec som si veľmi považoval, že náš pán učiteľ Feld­sam, ktorý bol aj kantorom v evan­jelickom kostole, ma ako dobrého žiaka brával na bohoslužby do kos­tola, kde som privilegovane „ťahal“ organové registre. Dosť som trpel, že som nemohol chodiť ako ostat­né deti do kostola s rodičmi, že nebolo ruky, ktorej by som sa chy­til cestou do kostola. Žiaľ, aby sme prežili, rodičia museli robievať aj po nedeliach, buď na našich „tá­loch“ (políčkach) a otec bol reme­nár, vo fabrike sa staral o remene, ktorými sa z motorov poháňali stro­je. A to sa dalo robiť len vtedy, keď stroje nevyrábali, čiže v nedeľu. Manželka je katolíčka, brali sme sa v katolíckom kostole s podmien­kou, že aj deti budú vychovávané v katolíckej viere. Máme neter, keď bola malá, som sa jej pýtal: „Ako po­znáš, ktorí sú katolíci a ktorí evanje­lici, tak mi odpovedala, že oni, teda evanjelici, majú také „tusté“ náboženstvo. To bol ten starý spevník – Kancionál Juraja Tranovského, známy ako Tranoscius. Katolíci nezvládajú aféry svo­jich najvyšších hodnostárov, ich vatikánska cirkev je až nechutne bohatá. O evanjelikoch sa dozvedá človek kadečo o hospodárení s ma­jetkami… ale aj iné veci, ktoré ma jednoducho skôr odpudzujú ako priťahujú. Ale hľadal som niečo, čo by ma oslovilo, lebo som nechcel žiť len tak a nikde nepatriť. Viem, že človek prísnejšie posudzuje iných a brvná vo vlastnom oku nevidí.

To sú skôr vonkajšie znaky. Nechcem byť dotieravý, ale mám na mysli skôr vzťah s Bohom ako s cirkvou.

Myslím si, že mám svoju vnútornú cestu k Bohu. Od mojej konfirmá­cie patríme do Ev. a. v. zboru v Se­nici. Možno je to iné, ako medzi veriacimi v Cirkvi bratskej. Nepro­sím Pána Boha, aby mi pomohol zaplatiť nájomné. Nič mi nehovorí to, keď dakto povie, že sa porozprá­val s Bohom a ten mu ukázal cestu. V také sa mi akosi nechce veriť. Ale verím, že Boh pomáha – ale skôr nepriamo, ako takto, v nejakej odpovedi na problém. Ja skôr verím v duchu známeho: Pomôž si sám, pomôže ti Pán Boh. Jednoducho – keď my nepohneme ani prstom a čakáme, že to Boh vyrieši za nás, tak to nie je moja cesta. Pán Boh pomáha len aktívnym. Musím sa otvorene priznať, že nemám za sebou ten zážitok, ktorému sa hovorí „obrátenie“. Ja som na ceste. Preto som aj prekvapený, že si ma pozval k „Šálke…“ do Dialógu, lebo nie som príkladom v tomto smere v ničom. Ani som nič prí­kladné a duchovne poučné neza­žil, čo by stálo za rozprávanie. Ale som hľadajúci a v tom som aktívny. Ako vo všetkom – hľadám naplno. Na Cukrovú, do Cirkvi bratskej ma priviedol Daniel Pastirčák. Uvádzal som jednu Thákurovu knihu do ži­vota a chcel som ju uviesť v Malom evanjelickom kostole na Panenskej. Priznám sa, chcel som tam priviesť mojich katolíckych kolegov z ústa­vu, kde som pracoval. Cez Thákura. Pani farárka ma nenechala ani do­ hovoriť a hneď mi povedala, že to je vylúčené. Krátko na to som sa pri akejsi prí­ležitosti stretol s Danielom a ho­vorili sme o tom, čo hľadám a ako som dopadol. Ponúkol mi kostol na Cukrovej. Zahral Marián Varga, recitovalo sa. Inokedy, pri uvedení básne Ki­plinga hral Jozef Lupták, o ktorom som ani nevedel, že je z tejto cirkvi, recitoval Ladislav Chudík. No – boli to úžasné uvedenia kníh do živo­ta. A keďže som chcel vedieť, čo to vlastne je za cirkev a vidieť aj kostol, tak sme v nedeľu prišli a od vtedy chodíme vždy, keď môžeme. Písal sa rok 2003. Všeličo sa nám tu páči a sú aj veci, voči ktorým mám vý­hrady. Napríklad, sa mi nepáči, že sa delí bratislavský zbor CB. Každé delenie zoslabuje, len spomeňte na rozdeľ a panuj. Myslím si, že stra­tí veľa súčasnej energie, ktorá ho tlačí dopredu. Ale vyrušujú ma aj iné drobnosti: Nevhodne oblečený kazateľ, ktorý vedie bohoslužby, či keď mi podáva ruku pri dverách na rozlúčku a ani si ma nevšimne, lebo sa rozpráva s niekým iným. Nevyhľadávam chyby, len ich vi­dím. Určite nestotožňujem cirkev s vierou v Boha. Môj vzťah k Bohu možno ešte nie je taký, aký má byť, ale viem, že tento súd nepatrí tým, ktorí sa pasujú, či domnievajú, že sú najspravodlivejší a neomylní. A že môžem veriť v Boha aj bez príslušnosti k cirkvi. Keď sa moja mama modlila Ot­čenáš, modlila sa iný Otčenáš, ako sa modlím ja, alebo ty. Jej Otčenáš bol z iného sveta, zo sveta, kde na nebíčku lietajú anjeličkovia na ob­láčikoch, bol to Otčenáš zrobenej dedinskej ženičky so štyrmi ľudo­vými. Ale modlila sa k tomu istému Bohu ako my dvaja.

Keď mi Ivan Panenka povedal, že sa trochu čuduje, že ho pozývam na rozhovor do nášho časopisu a pýtal sa, či mi ho dakto poradil, čosi som povedal, ale neodpovedal som mu. Vtedy som mu nepovedal, že to bol len akýsi pocit, ktorý mi hovoril, že stojí za to predstaviť ho takého, aký je. A potvrdilo sa mi to vo chvíli, keď mi povedal, že je hľa- dajúci, že naplno robí všetko, do čoho sa pustí, lebo človek má robiť tak, akoby zajtra nebolo.